Sedíme v kaviarni, Cleo sa zvedavo obzerá a to len pred pár minútami vyzerala unavená.
Zato ja sa dávam do poriadku pomaly.
S canisterapiou len začíname a zdá sa mi to riadne vyčerpávajúce, ale
skvelé. Nevedela som koľko energie bude do toho treba dať, ibaže výsledok, výsledok ma
skutočne ohromil. Voči canisterapii som bola kedysi veľmi skeptická, možno
dodnes som ešte trocha bola. Cleo je v centre prvou canisterapeutkou,
zdravotníčky a vychovávateľky sú nadšené a to nehovorím o „deťoch“.
Nuž, nebudem kecať, malé, dočasné zázraky vidím aj sama. Je to skvelý pocit.
Dievčatko s obrnou vystiera ručičku len aby jej z nej Cleo mohla
vyjedať piškóty. Autistické dievčatko, vozíčkarka – si ju dáva na kolená a túli
sa k nej, polohuje s autistkou Lucinkou, chlapček s Downovým syndrómom,
ktorý sa psíkov bál je Cleiiným novým cvičiteľom a ťažká dievčinka, ktorá
chodí len po štyroch alebo sa váľa po zemi sa dnes, na prekvapenie všetkých v sanatóriu,
ku Cleo nežne túlila. Dnes sa dokázala aj sama najesť, vychovávateľky to
pripísali práve Cleo. Ja neviem, znie to príliš úžasne na to aby to bola
pravda, ale bolo by to skvelé. Určite som na ňu veľmi hrdá. Najlepšie je, že to
drobca riadne baví. Keď sa nemazná, nemojká, nie je deťom na kolenách ani pri
nich neleží, s nadšením predvádza cirkusové kúsky. Deti sa tešia, páči sa
im to. Po hodine práce s deťmi je však Cleo veľmi unavená. Snažím sa riadiť
jej rytmom, a tak vyhlasujem záverečnú.
Pre mňa je odmenou návšteva cukrárne, ako odmenu pre môjho
maličkého sraba mám nachystanú návšteva veterinárky.
Komentáre